Moje svedectvo - Altötting

Začalo sa to všetko tým, že presne minulý rok som bola na On je živý. Bola som tam už veľakrát, ale práve tento ročník bol niečím výnimočný. Na konci OJŽ pozývali všetkých mladých na celosvetové stretnutie do Altöttingu na Veľkú noc. Vtedy som si povedala, že tam musím ísť.

Veľká noc sa už blížila a ja som sa veľmi tešila aj s mojou kamarátkou, ktorú som prehovorila, aby išla so mnou. Lenže pár týždňov pred odchodom nastali prekážky. Kamarátka nemohla ísť a my sme mali doma finančné problémy. Bola som z toho smutná, ale potom som si uvedomila, že nemáme veľa peňazí na rozhadzovanie. Štyri dni pred odchodom mi napísal kamarát, že idem do Altöttingu, vraj to už mám zaplatené. Nechápala som ho. Myslela som si, že si robí srandu. Napísal mi, že to za mňa zaplatil niekto z komunity, niekto, kto má ma veľmi rád. V tú chvíľu som nevedela, či mám plakať, alebo sa smiať, alebo sa báť, pretože by som tam išla sama a nikoho tam nepoznala. Veľmi som sa bála, ale moji rodičia mi dodali silu a nakoniec som sa odhodlala.

Bol tu deň odchodu. Keď som nastúpila do autobusu smer Nemecko, nevedela som, čo tu vlastne robím. Nikoho som nepoznala, akurát rodinku Drdulovú, inak nikoho. V deň, keď sme prišli, bol Zelený štvrtok, a ja som bola z toho ešte stále vydesená, všetko bolo pre mňa veľmi chaotické. No potom to už bolo v pohode. Omše, chvály, prednášky, skupinky a adorácie boli veľmi zaujímavé a povzbudzujúce.

V piatok bol večer milosrdenstva. Ten večer bol úplne úžasný. Cítila som tu prítomnosť Boha. Ako keby sedel vedľa mňa a držal ma za ruku. Bolo mi tak skvele, až mi bolo do plaču. Mala som vtedy ťažké obdobie, no jeden večer to všetko zmenil. A aj tí ľudia vyzerali všetci tak šťastne a spokojne. V ten večer to bolo moje prvé stretnutie s Bohom. Dovtedy som nechápala, čo všetci hovorili, že prvé stretnutie s ním je nádherné. Ale teraz už viem, aké to je.

V sobotu večer na zmŕtvychvstanie to bolo niečo celkom iné, ako u nás doma. U nás to tak ľudia neprežívajú. Väčšina si to príde do kostola len odstáť, aby mali pokoj, no v Altöttingu bola Veľká noc úplne iná, presne taká, ako má vyzerať. V ten večer to bolo pre mňa naozaj šokujúce. Presne o 00:00 začali všetci ľudia jasať, zdvíhať ruky, spievať „Aleluja!“, proste celý kostol ožil. Naozaj som vtedy na tom mieste vnímala, že Pán vstal z mŕtvych. Bol to neopísateľný pocit, ktorý už navždy zostane v mojom srdci.

Ďalšie dni boli už len veselšie a veselšie. Mali sme zaujímavý program a mne sa vôbec nechcelo ísť domov. Bola som smutná, že už musíme ísť. Vtedy som začala rozmýšľať nad tým, že keď skončím strednú školu, pôjdem aj ja do evanjelizačnej školy. A pretrváva to tak dodnes. Rada by som tam išla aj tento rok, no uvidím, čo bude dovtedy. Chcela by som aj vás všetkých povzbudiť týmto smerom. Tí, ktorí uvažujete nad tým, že by ste tam išli, nebojte sa! Je to naozaj krásny a neopísateľný zážitok, ktorý už vo vás navždy zostane.

Veronika