Koľkí z vás si pamätáte, keď sa cez Tatry prehnala víchrica a prírodnú pýchu Slovenska premenila na mesačnú krajinu. Bol z vás vtedy niekto v Tatrách? (Možno by stálo za to si pozrieť krátky šot, ktorý ukáže ako to tam vtedy vyzeralo.) Stromy padali jeden za druhým ako kocky domina. Bolo to doslova a do písmena „Božie dopustenie.“ A ja skutočne verím, že to vtedy Boh dopustil, aby prorocky ukázal čo sa na Slovensku duchovne deje. Verím, že to bolo prorocké Božie gesto pre náš národ.

Bolo to v čase, keď na Slovensku prebiehali mnohé spoločenské a s nimi aj duchovné zmeny. Keď sa rozhodovalo, kam sa budeme ako národ uberať. Vtedy sa národ rozhodol ísť „Západnou cestou.“ A práve zo  západu prišiel víchor. Myslím si, že Boh varoval náš národ, aby sme si dali pozor v našej prehnanej otvorenosti voči západnej sekulárnej kultúre. Nemáme bezhlavo prijímať všetko čo západ ponúka. Máme si chrániť naše duchovné bohatstvo. Inak sa môže stať, že sa rýchlosť západného spôsobu života zmení na duchovnú víchricu v ktorej padnú celé generácie a to nie len stromov. Tatry boli symbolom a pýchou Slovenska. Už viac nie sú. Po tom čo sa udialo sú hanbou a ešte dlho budú. Bude trvať dlhé roky, kým sa z toho pozbierajú.

Prečo to tak dopadlo? Verím tomu, že pre Boha je národ dôležitejší ako najkrajšie lesy Slovenska. Zničil našu pýchu, aby nás priviedol k zamysleniu. Aby nás donútil uvažovať kam speje naša cesta. Tak to skončí a tak to bude duchovne vyzerať, ak pôjdete „západnou cestou.“ Duchovne zo Slovenska ostane jedno národné rumovisko ako z Tatier. Tatry sú symbol Slovenska a preto si myslím, že to čo sa tam udialo sa týka celého Slovenska.

Poďme sa pozrieť na to v čom bol problém Tatier, lebo to je zrejme aj problém nášho národa. Tatry boli komunistickým režimom umelo premenené na „Tatranský národný park“. Prerobili ich na symbol komunistického režimu. Nasadili tam uniformne Tatranský smrek. Žiadna pestrosť a rozdielnosť. Žiadne duby a buky. Pekne jednoliato spartakiádne. Všetci pekne na jedno „komunistické“ kopyto. Pekne po vojensky do radu.

Smrek je tiež symbol.

Idú naširoko, ale veľmi plytko. Je obrovský nepomer medzi tým ako vysoko rastie a tým ako hlboko siahajú jeho korene. Smrek môže dosahovať výšku až 20-25 metrov no korene siahajú sotva do hĺbky 2 metrov. Smrek môže byť frajer v hustom lese. V mase iných stromov. Osamelý je zraniteľný pre víchrom. Osamelé smreky sa preto neťahajú do takej výšky. Sú viac opatrné. No Tatranské smreky boli davové. Ťahali sa do závratných výšok. Pýcha spôsobila ich pád.

Mali veľmi vysoko ťažisko. (ukážka ťažiska) Problém davu je aj v tom, že keď padne jeden, tak väčšinou zo sebou stiahne všetkých ostatných. A to sa udialo v Tatrách. Smreky neboli dostatočne zakorenené a preto išli k zemi. Nedokázali odolať náporu vetra. A keď padol jeden strhával zo sebou všetky ostané. Aj malé dieťa vie, že nie všetky dni sú krásne a slnečné. Prídu aj búrky a niekedy aj poriadne víchrice. Strom by mal byť na ne pripravený. Tatranské smreky – symbol Slovenského národa pripravené neboli. Celé generácie popadali pod vplyvom západných vetrov. Komunistickí odchovanci neboli pripravení na život pod náporom západného vetra. Zlomilo ich to.

Prečo obstáli ostané lesy? Nie som odborník na prírodovedu, ale rád chodím do lesa na huby. Všimol som si, že zmiešané lesy, kde smrek rastie spolu s bukom sú oveľa odolnejšie voči vetru. Buky chránia smreky, aby nepadli pod náporom vetra.

Prečo je to tak? Lebo buky nie sú naveľa. Ich vzhľad nie je ktovie aký krásny. Nemajú prekrásne rovné kontúry. Často sú zvlnené a krivé.

 No sú nesmierne stabilné, lebo sú hlboko zakorenené. Buk hoci je nesmierne tvrdý sa skôr zlomí ako vyvráti v celej svojej dĺžke. Buk je viacej duchovný. Prevažná časť jeho tela je v zemi.

Nie je ju navonok vidno. Žije v skrytosti svoj kontemplatívny život. Odtiaľ plynie jeho sila, pevnosť a stabilita. Je pokorný, lebo jeho ťažisko je väčšinou tesne nad zemou. Koruna jeho koreňov je väčšinou taká veľká ako koruna jeho konárov. Niekedy dokonca väčšia.

 Navonok ukazuje len to čo vnútri skutočne žije. To vonkajšie nie je kamufláž ktorá zakrýva plytké vnútro. To robí buk bukom. V tom je jeho vnútorná krása napriek jeho neladným tvarom.

Viem, že ste tu neprišli na to, aby ste počúvali prednášky z prírodovedy. No aj z prírodovedy sa môžeme naučiť veľa o duchovnom živote. Prírodoveda nám môže objasniť niektoré duchovné problémy. Problém nie je to, že ľudia nie sú zakorenení v Kristovi. Oni sú zakorení. Viac než 80 percent Slovákov je kresťanov. Problém mnohých Slovákov je v tom, že sú zakorení plytko.

Že sú ako smreky. Viete čo je najväčší duchovný problémom na Slovensku? Že tu máme veľa smrekov a málo bukov. (Kto toto vytrhne z kontextu tejto kázne a zverejní to - urobí zo mňa dobrého blbca?!) Mnohým ide len o to, aby duchovne dobre vyzerali. Aby sa javili ako duchovní mohykáni. No pritom hĺbka ich duchovného života a čas, ktorý trávia s Bohom je mizerný. Duchovná sila je v tom čo je skryté. V tom ako silné máš duchovné korene a ako hlboko siahajú. Kde sa nachádza tvoje ťažisko? Ak ho máš vysoko budeš mať problém obstáť vo vetre doby.

Viete, ktoré stromy ostali v Tatrách po víchrici. Tie najmenšie. Nádejou pre Slovensko skosené víchricou západného štýlu života je mladá generácia. Preto som rád, že ste tu. Možno niektorí z vás ste doráňaní z toho ako okolo vás padali k zemi mohutné stromiská. Možno je to tvoj otec, mama, strýko, kňaz, starší brat či sestra, kamarát... Je mi to ľúto, že ste toto museli zažiť. Viem, že to poriadne bolí. No môže to byť aj dobrá lekcia pre život. Možno to čo sa udialo ti má položiť otázku. A kto si ty? Si smrek či buk? Nakoľko si zakorenený v Kristovi, pripravený odolávať víchriciam doby?

Možno si hovoríš sám pre seba. Ja som jeden z tých mnohých smrekov. Nemám budúcnosť – nemám nádej. Vieš nie je podstatné čím si, ale čím sa chceš stať. Si mladý. Ešte sa môžeš zmeniť. Možno sa cítiš ako smrek. A si dnes z toho usvedčený. Cítiš sa poriadne mizerne pri týchto mojich komentároch. To nie dôležité. Boh ťa môže zmeniť na buk, ak to budeš chcieť a ak ho o to poprosíš. Dôležité je urobiť rozhodnutie a povedať to Bohu:

Bože, chcem byť bukom. Viem, že tajomstvo duchovného života spočíva v tom ako som zakorenený v Kristovi. Viem, že budeš víchricami preskúšať stabilitu môjho duchovného života. A to, či obstojím, bude závisieť od toho, či budem sám, alebo budem mať okolo seba iných, ktorí ma budú chrániť...

Ďakujem za lekciu Tatier. Chcem sa z nej poučiť...

Ak chceš vedieť ako byť bukom v duchovnom živote, tak tu ostaň tento víkend. Verím, že Boh pre teba pripravil odpovede na tvoje otázky. On má moc urobiť z každého z nás silné duchovné buky, mocne zakorenené v Kristovi. Bude to možno chvíľu trvať, ale to čakanie stojí za to.